Blížili sa Vianoce roku 1992. Všade vládla pokojná atmosféra, až kým mladej mamičke 7-ročného chlapca, neodtiekla plodová voda. 18. decembra sa teda trojčlenná rodinka rozrástla o jednu malú blonďavú osôbku, mňa. S menom Miroslava, ktoré mi dali hneď po pôrode cisárskym rezom, som mohla začať rásť a spoznávať svet.


Dôležitou časťou môjho detstva bola škôlka. Keďže nebolo dostatok miesta u "malých", pričlenila som sa k starším "strednáčom". Našla som si tam veľa kamarátov, s celým kolektívom som si rozumela. Nadšenie rástlo čoraz ďalej, pretože sa blížila škola a z malej Mirky sa mala stať veľká školáčka.
Na základnú spomínam len v dobrom. Opäť som mala sťastie na výborných kamarátov, takže radosť zo školy mi nechýbala. Okrem kamarátskych spolužiakov, mi v pamäti ostali aj spoluhráči, keďže moje basketbalové začiatky sa začali rozvíjať práve na ZŠ Juraja Fándlyho.
No priateľky na život a na smrť som spoznala, až keď som zavítala do týmu za mesto Sereď. Narozdiel od mojej školy, tu hrali iba dievčatá a ich basketbalovým otcom bol pán tréner Kapoš. Heslo: "Jeden Tým. Jeden Sen. Jedna Hra.", nám ostalo dodnes.

ZŠ som opustila predčasne, kvôli úspešným prijímačkám na Gymnázium v Seredi. Nadšenie zo školy začalo upadať. Aj keď sa mi stredná škola páčila vždy viac ako základná, povinností pribúdali a voľného času pre seba, naopak ubúdalo.
Ako sa však hovorí:"Láska je ako MHD, neviež totiž kedy príde.",sa potvrdilo aj v mojom prípade. Zaľúbila som sa a keďže môj priateľ, Peťo, je takisto študentom Gymnázia, radosť z navštevovania školy opäť podrastala...

Mám ešte len 15 rokov a už som toho toľko zažila. Život mi ukázal aj krásny aj zlý zážitok, narodenie aj smrť, radosť i smútok, výhru i sklamanie. Či už ako študentka, hráčka basketbalu, rozhodkyňa, fotografka, kamarátka, či priateľka, teším sa na ďaľšie objavovanie zatiaľ nepoznaného.
Na základnú spomínam len v dobrom. Opäť som mala sťastie na výborných kamarátov, takže radosť zo školy mi nechýbala. Okrem kamarátskych spolužiakov, mi v pamäti ostali aj spoluhráči, keďže moje basketbalové začiatky sa začali rozvíjať práve na ZŠ Juraja Fándlyho.
No priateľky na život a na smrť som spoznala, až keď som zavítala do týmu za mesto Sereď. Narozdiel od mojej školy, tu hrali iba dievčatá a ich basketbalovým otcom bol pán tréner Kapoš. Heslo: "Jeden Tým. Jeden Sen. Jedna Hra.", nám ostalo dodnes.

ZŠ som opustila predčasne, kvôli úspešným prijímačkám na Gymnázium v Seredi. Nadšenie zo školy začalo upadať. Aj keď sa mi stredná škola páčila vždy viac ako základná, povinností pribúdali a voľného času pre seba, naopak ubúdalo.
Ako sa však hovorí:"Láska je ako MHD, neviež totiž kedy príde.",sa potvrdilo aj v mojom prípade. Zaľúbila som sa a keďže môj priateľ, Peťo, je takisto študentom Gymnázia, radosť z navštevovania školy opäť podrastala...

Mám ešte len 15 rokov a už som toho toľko zažila. Život mi ukázal aj krásny aj zlý zážitok, narodenie aj smrť, radosť i smútok, výhru i sklamanie. Či už ako študentka, hráčka basketbalu, rozhodkyňa, fotografka, kamarátka, či priateľka, teším sa na ďaľšie objavovanie zatiaľ nepoznaného.